Tento týždeň Taliansko privítalo nového premiéra: 45-ročnú Giorgiu Meloniovú, líderku pravicovej strany Bratia Talianska od roku 2014. Meloni je populistická konzervatívka v otázkach od manželstva po imigráciu; filozofiou však nacionalistka. Prejav, ktorý predniesla na Svetovom kongrese rodín v roku 2019, sa teraz stal virálnym medzi americkými konzervatívcami: „Prečo je rodina nepriateľom? Prečo je rodina taká desivá? Na všetky tieto otázky existuje jediná odpoveď. Pretože nás to definuje. Pretože je to naša identita. Pretože všetko, čo nás definuje, je teraz nepriateľom pre tých, ktorí by chceli, aby sme už nemali identitu a boli jednoducho dokonalými otrokmi konzumu. A tak útočia na národnú identitu, útočia na náboženskú identitu, útočia na rodovú identitu, útočia na rodinnú identitu…Budeme brániť Boha, krajinu a rodinu.“

Tento prejav podľa mnohých médií predstavoval indikátor začínajúceho fašizmu v krajine Benita Mussoliniho. Nevadí, že bývalý taliansky premiér Matteo Renzi sa takejto predstave posmieval a nazval „riziko fašizmu… za absolútne falošné správy“. The Intercept okamžite nazval Meloni „najnovšou fašistickou ženskou ikonou“. Ishaan Tharoor z denníka The Washington Post kritizoval, že „je pripravená stať sa najultranacionalistickejšou premiérkou svojej krajiny od čias fašistického diktátora Benita Mussoliniho“.

Meloni je len najnovším adresátom takýchto odkazov. Vo Švédsku sa o novej vláde podporovanej pravicovými Švédskymi demokratmi už hovorí ako o protofašistickej. V Maďarsku sa s Viktorom Orbánom zaobchádzalo ako so stúpencom Vladimíra Putina, a to aj napriek tomu, že svoje posledné voľby vyhral s jasnou väčšinou 52,52 % hlasov, čím zvýšil svoj podiel hlasov zo 47,89 % z roku 2018 a 44,87 % z roku 2014. O poľskom podpredsedovi vlády Jaroslawovi Kaczynskom, lídrovi strany Právo a spravodlivosť, sa hovorí podobne; tak isto o brazílskom prezidentovi Jair Bolsonarovi (v prieskumoch momentálne zaostáva za socialistickým bývalým prezidentom Lulom) a aj o bývalom a pravdepodobne budúcom izraelskom premiérovi Benjamin Netanjahuovi.

Čo je presne to spoločné, čo spája týchto rozdielnych politikov v rôznych krajinách? Koniec koncov, žiadny z týchto politikov nie je ani zďaleka ako Vladimír Putin alebo Si Ťin-pching; nikto z nich nie je v čele autoritárskeho štátu. V skutočnosti sa ľavicoví politici za posledné dva roky zapojili do oveľa rušnejších antidemokratických opatrení, od blokád až po jednostrannú centralizáciu výkonnej moci. 

Spoločnou niťou sú práve témy, ktoré Meloni prijala: národná hrdosť a odmietanie ľavicových sociálnych hodnôt. Radikálny antitradicionalizmus postmodernistickej ľavice v kombinácii so sociálnou apatiou politických centristov viedol k vážnemu medzinárodnému odporu. Tento odpor má podobu oživujúceho sa uznania, že základné úlohy v rámci spoločnosti musia byť chránené a že ak sa tak nestane, tak sa to potom rovná národnej samovražde.

A práve tento odpor mnohých v médiách znepokojuje. Tradičné roly sú pre nich samé fašistické inštitúcie; tí, ktorí podporujú takéto úlohy, naznačujú, že ľudské šťastie nemožno nájsť v atomistickom individualizme, doplnenom o kolektívne sociálne systémy. A tak skutočná sloboda vyžaduje, aby sa bojovalo proti tým, ako je Meloni.

Nanešťastie pre ľavicu je antitradicionalizmus výsadou ľahkomyseľných – a po zlyhaní totalitnej covidovej politiky, páde zeleného utopizmu a úpadku spoločenskej solidarity už ľahkomyseľnosť nie je na dennom poriadku. Čo znamená, že Meloni a tí, ktorí s ňou súhlasia, sú len začiatok.