20 ročný experiment

Keď menej

je viac

Toto leto uplynulo 20 rokov od jedného z najlepších rozhodnutí môjho života. Zbavil som sa televízie. Samozrejme nie toho prístroja, ktorý vie zobrazovať to čo chcete a potrebujete a pravdepodobne sa nachádza v obývacej izbe. Len do toho prístroja neprúdi to, čo dnes označujeme ako lineárne vysielanie.

Táto zmena nebol len jednoduchý výpadok v mojej každodennej rutine, bola to transformácia môjho spôsobu života, myslenia a interakcie so svetom. V tom čase bola televízia dominantným médiom, centrálou zábavy a informácií pre mnohých. Vypnutie televízora znamenalo odstrihnúť sa od hlavného prúdu, ale zároveň to otvorilo dvere k novým možnostiam. Bez televízie som mal viac času na čítanie a učenie sa nových vecí.

Toto rozhodnutie ma tiež viedlo k hlbšiemu zamysleniu sa nad tým, ako médiá ovplyvňujú naše vnímanie sveta. Uvedomil som si, ako ľahko môže byť náš pohľad na realitu formovaný tým, čo vidíme na obrazovkách. Namiesto pasívneho prijímania obsahu, ktorý nám televízia ponúka, môžeme svoj čas využiť na rozvoj nových zručností, čítanie kníh alebo zapojenie sa do kreatívnych aktivít.

Je pravda, že v začiatkoch tohto experimentu som nerozumel o čom sa rozprávajú kolegovia v práci. Našťastie ma takto stihli obísť začiatky reality show a speváckych súťaží na Slovensku, čo bolo nosnou témou všetkých rozhovorov. Doteraz nerozumiem, prečo sa prikladá váha slovám jednoduchým ľudom, ktorý verbalizujú svoje pocity na témy, ktorým nemôžu rozumieť, či už z nedostatku kompetencie, alebo jednoducho len preto, že nedisponujú potrebnými schopnosťami, aby vôbec relevantnú kompetentnosť získali.

Poznanie nie je prenosné, a je irelevantné, či sa vyskytujú na obrazovkách, rôznych pódiách alebo stránkach bulváru. Nezáleží na tom, či ich ľudia majú radi alebo nie, koho poznajú, či nebodaj koľkých majú followerov na sociálnych sieťach. Nerozumiem, prečo na tom participujú aj niektorí novinári, písať o niečom hoci aj 20 rokov neznamená danú kompetenciu, či nebodaj odbornosť a nemali by sme slovom „špecialista“ označovať ľudí, ktorí o niečom píšu.

Nerozumiem ani vnútornému presvedčeniu podaktorých jedincov ísť do politiky a „zachraňovať“ krajinu asi pred všetkými ostatnými. A následne obhajovať vlastné presvedčenie opakovanými frázami a mantrami, ku ktorým potrebujú napísaný text na papieri. Nerozumiem voličom prečo to akceptujú, asi v tom rýchlom slede televíznych správ nestihne u nich prebehnúť žiadne vyhodnocovanie, pretože musia svojou pozornosť presunúť na ďalší vizuálny vnem. Pri čítaní by sa snáď vedeli zastaviť a porozmýšľať.

V tejto chvíli nerozumiem potrebe sledovania klasickej televízie na strane diváka. Prečo si to dobrovoľne ľudia nechajú robiť? A ešte za to platia, pričom by mali platiť skôr im, pretože ovplyvnení televíznym vysielaním následne konajú tak, ako je to „potrebné“. Nehovoriac o dopĺňaní ďalších vnemov cez sociálne siete aj s patričnými následkami.

Dnes, po dvadsiatich rokoch, som vďačný za tú zmenu. Umožnila mi žiť plnší a uvedomelejší život. A aj keď sa svet okolo nás neustále mení a digitálne technológie sa stávajú ešte prevládajúcejšími, som presvedčený, že nájsť si čas na odpojenie od obrazoviek je dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

Či už sa rozhodnete pre podobný krok alebo nie, dúfam, že moja skúsenosť vás inšpiruje k premysleniu vášho vzťahu s médiami a k tomu, ako trávite svoj čas. Je to cesta, ktorá môže viesť k nečakaným a obohacujúcim objavom. Vypnutie televízora môže byť jedným z najjednoduchších krokov, ktoré môžeme urobiť pre zlepšenie našej celkovej pohody. Nie je to len o tom, že získame späť stratený čas, ale aj o tom, že si vytvárame priestor pre aktívnejší, zdravší a šťastnejší život.